Vrele privitanie v Toronte
Panorama Mississaugy
Niagarske vodopady a okolie
U Hany a Belu na chate
Na ceste nazad domov kratka prestavka
Ottawa 08 17 09 – pondelok
Priroda, ktora nam za cely mesiac jul dopriala len dva, ci tri dni bez dazda s trochou slnka a tepla, chce to zrejme odcinit v polovicke augusta. Cely tyzden mame vysoke teploty, cistu oblohu, vela slnka, ale posledne tri dni aj prilis vela humidity. Komunikacne media kazdu chvilu vysielaju varovania, aby sa hlavne starsi ludia co najmenej zdrzovali vonku, vyhli sa fyzickej namahe a co najviac sa zdrzovali v klimatizovanych priestoroch. Teploty su plus 30 stupnov a vyssie. Vlhkost sposobuje, ze sa to citi ako ked by bolo +41 stupnov. Ja mam zapnutu klimatizaciu cely den, len na noc ju vypinam, ked sa trochu ochladi. Spime len pod lahkou plachtou a ked som nechal klimatizaciu ist do noci, bola mi trochu zima.
Zajtra bude tyzden, ked sme sa vybrali na dlhsiu cestu do Toronta a na Niagarske vodopady. Predpovede slubovali zamracene pocasie a caste dazde. Nic takeho sa nestalo pocas celej 5 hodinovej cesty do Toronta. Rozhodol som sa neist po 401 dialnici a radsej som zvolil povodnu Trans Canada dialnicu cislo 7. Na nej je daleko menej vozidiel a je omnoho zaujmavejsia co sa tyka okolitej prirody. Zisli sme dole na 401 len ku konci cesty, ked som potreboval ist na 404 na navstevu k “Bondovcom” (Vlado a Maria Chrappa). Ich nove byvanie som nemal problem najst, akurat, ze som odbocil do ineho komplexu budov na lavo a mal som ist do prava. Maria nas uz cakala dole a hned po nas prisiel aj Vlado odniekal. Apartment velmi rozlahly okolo 160 m stvorcovych. Zatial boli nastahovani len do jednej izby, mali v baraku maliarov, ktori malovali cely byt. Uz mali urobene parkety v jednej mistnosti, kde predtym bol koberec. Dlho sme sa nezdrzali. Oboch caka v septembri cesta do Blavy, zlikvidovat ich byt a vsetko co je v nom a poslat kontajnerom do Toronta.
Kratka cesta od nich na Avenue Rd. ku Hane a Belovi trvala skoro hodinu. Isli sme v tazkom trafiku a Eva bola cela vydesena z tej hustej premavky na 16 - tych prudoch. S malym zdrzanim sme konecne zakotvili u nich. Bela hned vzal Evu na jazdu po Toronte, poukazoval niektore zvlastnosti a dal moznost Eve aj kde-co pofotit. Hana uz mala pripravenu veceru, vyborne urobene kacice na ktorych sme si vsetci pochutili aj s knedlikom a vybornou omackou. Prirodzene, na stole nechybalo vino, ktore som ja priniesol. Za dlhy vecer padlo este par flasiek.
Na druhy den v stredu rano sme sa kludne naranajkovali a pred desiatou sme sa vybrali na zapad. Z 401 dialnice som odbocil na 403 do Missisaugy a z nej na 10-tku a po Burnhamthrope sme prisli k baraku, kde sme byvali skoro 20 rokov. Vela zmien som na baraku nevidel, akurat, ze dom bol natrety na svetlejsiu farbu, nieco ako mame tu my v Ottawe, nove okna na spalni a vyrubana borovica pred barakom. Inac som sa nezdrzoval a nezastavil som sa ani u susedov a boli sme na ceste k Niagarskym vodopadom. Cesta bola fajn, nikde sme sa neponahlali. Zaparkoval som pod tou vezou. Evu som nechal ist hore rozhliadnut sa po okoli a vidiet vodopady aj z vtacej perspektivy. Ked prisla dole vybrala sa pesi k vodopadom , presla sa az k tej znamej ulicke so vseliakymi atrakciami a asi po hodine sa vratila. Ja som nechcel, aby robila tu strapu Marianka, tak sme posedeli ten cas v tieni tej vyhliadkovej veze.
Ked sa Eva vratila, hned sme sa vydali na cestu do mestecka Niagara On The Lake. Velmi pekne mesto plne kvetov a vseliakych obchodikov. Tak ako u Niagarskych vodopadov aj tam boli holdy ludi. Obysiel som to mestecko asi dvakrat a nenasiel som parking. Rozhodol som sa teda vydat na cestu nazad do Toronta a dalej na Belovu a Haninu chatu na Lake Simcoe. To je dalsich asi 140 km od Toronta. Oni uz tam boli a Hana sa skrucala v kuchyni, robila hovadziu rostenku. Bela este perd vecerou upiekol (udusil v supkach) sladku kukuricu. Dokonca aj ja som sa ponukol. Bola fantasticka. Samozrejme, cely vecer sme sa castovali s vinom, sedeli sme u ohnika az do jednej hodiny nad ranom. Bol to prijemny vecer.
Ja som sa chystal na druhy den odist, ale na naliehanie Hany a aj Belu ostali sme este jeden extra den. Bolo skutocne krasne slnecne pocasie, voda v jazere tepla a kludna. Ja som samozrejme do nej nesiel ale Eva sa parkrat v nej vykupala. Povodne sme sa chystali ze pojdeme do blizkeho provincneho parku pozriet sa po hubach. Pred rokom ci dvoma, ked sme sa takto vybrali do lesa aj sme nasli dost masliakov, ze sme si urobili dobru prazenicu. Tento rok sme sa k tomu nemali, akurat ze som skocil s Belom pozriet sa na exklusivny golfovy klub v bliskom mestecku Sutton, tiez na maly nakup a nechal som vyprat a vysusit jeden zo spacich vakov. Na veceru Hana pripravila “baby back ribs” ale ako ja hovorim “na slovensky sposob”. Vela rasce, vela cesnaku, dusene na vode a zapecene. Trochu iny sposob ako ich robim ja. Boli velmi chutne, ostalo dost, ze sme mali aj na cestu domov na druhy den.
Podobne, ako vecer predtym, zas sme posedeli pri ohniku a uspesne sme dorazili vsetko vino, ktore som priniesol. Hana si ho nevedela vynachvalit, len lutovala, ze nic neostalo na oslavu jej narodenin, ktore bude mat zajtra. Cesta nazad bola zaujmava len tym, ze sme vyrazili po 48-cke trochu na sever, nie na Toronto a potom sme isli 12-tkou a 7-ckou do Peterborough a dalej do Stittsvillu so zastavkou pri “Trading Post” – indiansky shop.. Bol to dalsi krasny slnecny den. Domov sme prisli neskorsie poobede. Od susedov som vybral vsetky noviny a postu. Zaujmavy bol len jeden list od nasho stareho kamarata Ladu Filipa, tiez jedneho z prvych ludi zainteresovanych do propagacie ceskoslovenskej kulturistiky. On uz je niekde okolo 80-tky a do minuleho roku este stale zavodne pretekal v “tazkej atletike”, vrhy, hody, ostep, kladivo atd. Drzi vo svojej vekovej kategorii za poslednych 20 plus rokov desiatky svetovych rekordov. Tento rok aj ked sa chystal zucastnit sa na niekolkych zahranicnych pretekoch, musel odvolat. Dovod: Syndrom chronickej unavy! Nic nevladze robit, len pospava a mota sa v apartmente, ako zomby. Lutujem ho, lebo on bol fyzicky nezmar, nieco ako je aj Emil Muller. Ten este stale je, ved je aj mladsi o nejakych 6 az 8 rokov.
Od toho syndromu chronickej unavy asi ani ja nemam daleko! Tiez sa mi nechce nic robit, tiez len pospavam a ked sa vyberiem na trening do fitka trenujem s daleko nizsou intenzitou, ako pred par rokmi. Minuly tyzden som cvicil len v pondelok a po tyzdni dnes druhykrat. Nebol to najvydarenejsi trening, sedel som dost vela na zachode. Vcera vecer som mal dva ci tri velmi studene drinky “Kremelsky colonel”. Ten lad mi urobil sarapatu v zaludku a crevach. Dnes som sa nedotkol alkoholu aj ked len vecer zacina uz sa hadam zdrzim aby som mal “nealkoholicky den”. Aj bez alkoholu sa mi podarilo napisat tieto dve stranky! Uspech!
Pozdravujem, prajem dobre zdravie a letnu pohodu! Milan
