Tuesday, July 31, 2007

V Kosiciach - piate pokracovanie

Hlavna ulica v Kosiciach, pesia zona, ziadne automobily alebo elektricky.
Ottawa 07 30 07 – pondelok
Krasny, slnecny den bez neprijemnej vlhkosti! Uz sme povecerali. Samozrejme, ze sme jedli vonku na terase a masko bolo robene a BBQ. V taketo krasne dni by bolo hriechom jest vo vnutri. Nerobil som ale hvadzie steaky. Dal som dnes prednost bravcovemu. Treba striedat! K masku som daval ako prilohu maly opekany zemiak a asparagus - spargle ako zeleninu. Ja som veceru splachol sedmickou cerveneho vina. Posledny pohar mi uz trochu zacal motat hlavu. Nie som si isty, ze zvladnem dalsiu flasku, co mi priniesla Anka, aby som netrpel smadom. Ked zacnem nevidiet na klavesnicu a robit vela chyb, prestanem pisat a mozno aj popijat. Ano, vyniesol som si moj laptop pocitac von na terasu. Je tu velmi prijemne. Teplota zisla dole, mame lahky vanok, slnko je za nasim domom a osvetluje len golfiste. Canadske husy negagaju, nie je ich ani vidiet a golfistov tiez. Pokoj a neuveritelna pohoda!

Gretka a jej priatel na navsteve z Chicaga.
Ta pohoda mi chybala dnesny cely den! Rano som bol uz hore pred stvrtou hodinou. Kedze skoro rano by bolo smiesne sa potulovat po dome, urobil som len konvicu kavy, zbehol som sa pozriet na elektronicku postu a hajde nazad do postele. Nie spat, citat! Uz sa nezavratne blizim ku konci tej slovenskej kriminalky, detektivnemu pribehu zalozenemu na skutocnych faktoch, rokov po vytvoreni samostatneho Slovenska. Je to napinavy pribeh ako pracovalo podsvetie, skorumpovana policia, tajna sluzba a kde tu nejaky poctivy detektiv alebo vysetrovatel. Ked rano mi boli dorucene noviny, knihu som odlozil.

Vlado, brat Marianky s jeho atraktivnou priatelkou spolu na kave.
Aj ked sa mi nie velmi chcelo ist trenovat, prekonal som nutkanie lenivosti ostat doma. Vybral som sa do fitka vo vrecku s listkom co po treningu potrebujem kupit do nasej kuchyne, co nam chyba. Milo som sa prekvail, ako som zacal cvicit, prihrnul sa do fitka aj Peter bez toho, ze by sme boli dohovoreni. Myslim, ze bol rano hrat tennis a po nom zaskocil do fitka s umyslom urobit par rehabilitacnych cviceni na jeho poskodene rameno. Nakoniec sa na kratko pridal ku mne a spolu sme chvilu trenovali. Ja som este dnes pocitoval nasledky prveho treningu. Na tennis si zatial netrufam, najskor sa musim dostat “do formy”. Nuz a to vezme par dni. Nerad by som sa zranil! S Petrom sme sa dohodli, ze pride aj zajtra asi v rovnakom case po tenise. Ja pridem skorej a odkrutim si nejaky lahky trening na nohy a potom s Petrom trochu na vrsok.

Vlado, najmladsi brat Marianky!
Zajtra by som poobede mal skocit aj na kliniku, nechat si pichnut injekciu proti bliziacej sa alergii na “rag weed”. Minuly rok mi to pomohlo a mal som daleko lahsie dni jesene bez vaznesich trapeni. Ale nazad k dnesku, mal som dost vytazeny den. Po treningu som musel skocit do jednej predajne dokupit par veci do kuchyne, zastavit sa v banke a este stihnut dievcata odviet na plavaren. Nechcem, aby v tomto horucom case chodili pesi! Marianka je po dvoch epizoadach skolabovania po ceste domov. Vdacne ich odveziem tam aj nazad. Autom je to nie viac ako 5 minut. Po odvoze som nesiel domov ale do dalsej predajne potravin kupit nejake ovocie a hlavne steaky, ktore boli na “special”. Znizene ceny! Myslel som, ze pozvem na veceru Kunstadtov, ale dnes to nebol spravny den. Vecer ide Peter na cyklisticku turu so zamestnancami. Naviac, u Kunstadtov je navsteva dvoch dievcat z Prahy, sesternice ich deti. Su zaneprazdneni!

Vladova priatelka, sarmantna Alica.
Dohodol som sa s Vladom a Mariou Chrappa z Toronta, ze pridu na navstevu cez bliziaci sa dlhy vikend. Dohodnute a potvrdene! Medzi casom, som obdrzal mail od Katky z Toronta, ze ma kratku dovolenku a ze by rada skocila ku Gabimu a Barbare na chatu. Ci neplanujeme tam tiez ist? Samozrejme! Ja som nevahal a zavolal som Gabimu! Bol absolutne poteseny, ze prideme, ze cely tyzden az na vikend nemaju ziadny business, len nech prideme!

Moji byvaly kolegovia z KTV Lekarskej Fakulty, co sme spolu valcili od 60-tich rokov do zaciatku 70-tich.
07 31 07 – utorok
Ked sa vcera zotmelo a mne sa tiez vdaka vinu zatemnilo v hlave, musel som prestat pisat. Odpochodoval som do postele, na citanie som uz nemal silu. Je osem hodin rano, ani neviem naco sa pustam do pisania, ved za kratko pojdem do fitka na trening. Zatial je v baraku ticho! Anka dole a Marianka hore, spia spravodlivym spankom. Dnes na desiatu pride Pierretta k Marianke. To nam dovoli aby sme skocili do mesta do narodnej galerie pozriet sa na Renoara. Vystavuju nejakych 40 jeho obrazov. Zbehnem aj do stareho mesta a pokusim sa kupit niekolko uz predvarenych kacacich stehien na piatok veceru, ked pridu Bongovci (Maria s Vladom). Ponuknem s knedlikom a cervenou kapustou na veceru. Inac nas cakaju krasne horuce a slnecne dni az do konca tohoto tyzdna a dlho este potom. Len dufam, ze nebudu tak horuce, ako tie posledne dni mojho pobytu v Bratislave.

Klara, ktora bola prikladnou hostitelkou! Som jej velkym dlznikom.
Tie krasne slnecne dni zacali uz pocas mojej navstevy Kosic. Ako som spomenul, do Kosic som isiel s rychlikom z Popradu za neuveritelnych 15 korun. Na stanici v Kosiciach ma cakali obe sestry Gretka a Klara! Mile privitanie, vzorna pohostinnost a srdecna spolocnost pocas troch dni. Klara mi predstavila jej susedku s ktorou sme posedeli jeden vecer na ich “pavlaci” a popijali specialny drink, namiesany s mintom, ginom alebo vodkou. Nieco podobneho ako ja robim “Kremlin colonel”.

Klara so svojimi vnucatmi o ktore sa stara ked je to potrebne.
Na pive som sa stretol s mojimi byvalymi kolegmi z KTV, ked som este ucil na Lekarskej fakulte. Na rychlo zvolana partia s Ferim Bohacom! Prisiel vazny pan Profesor Brano Bohus, Fero Tomcik, Oros, Hanka Navratilova dokonca sa na chvilu zastavil aj Tomcikov syn, ktoreho ako maleho chlapca som zvykol strihat. Dnes uz dospely 40 rocny chlap. Mile stretnutie! Hned potom som sa stretol s Vladom, najmladsim bratom Marianky. S nim som skocil do bytu jeho priatelky a spolocnicky Alice ktora prisla neskorsie so svojou priatelkou. S Vladom som sa stretol a aj s Alicou este predtym v meste, ked sme si sedli na kavicku a trochu podebatovali.

V Kosiciach som sa v dazdivom case stretol aj s Marcelou, ktora prislubila prist znovu k Marianke
Gretka ma pozvala jeden den k nej na obed! Bola u nej aj jej dobra kamaratka Aga, ktora ma obdarovala flaskou domacej slivovice. Mudry napad ju hned teraz okostovat. WOW! To je sila, ved mi to prepali dieru v zaludku! Fuj, aka je dobra! Gretka zas poslala nejake sladkosti pre Marianku.V Gretkinom byte je co obdivovat! Ma krasnu zbierku obrazov, velmi prijemne a kulturne prostredie.

Klarina nevesta a jej brat pracujuci ako baletak v Holandsku, pred cestou do Talianka, kde sa mal zenit.
Moj synovc Gojko aj s jeho manzelkou Slavkou nas s Klarou posledny vecer pozval na veceru. Boli sme v “Gazdovskom dvore”, kde mali drzkovu polievku. Tak som si dal! Tam chodieval jedavat drzky aj Peter, ked bol pred par mesiacmi v Kosiciach. Vcera mi Peter zdelil, ze jeho partak s ktorym tam chodil v tychto dnoch zomrel, pravdepodobne na masivny infarkt! Nejak ti ludia okolo nas zomieraju v mladom veku 60 + rokov. Nuz a my, co sme nad sedemdesiat asi melieme uz len na kredit.Niekde som cital, ze ked clovek prezije 64 rok v relativnom zdravi, ma vraj dobru nadej zit este dalsich 20 rokov. Bodaj by to bola pravda. Ked nie slivovica tak hadam ten elixir mladosti pani Jamnickej nas popotiahne do zreleho veku aspon 80 +!

Gretka a Aga, mali sme spolocny obed, velmi chutny! Dostal som vybornu domacu slivovicu!

Prajem kazdemu “the best of the Summer! Zdravie a pohodu!

Milan

Sunday, July 29, 2007

Do Kosic - stvrte pokracovanie

Kde inde, ako pred divadlom! Neuveritelne, Kosice, male mesto len nejakych par stotic ludi, ma stalu divadelnu scenu, operu a viac!
Ottawa 07 29 07 – nedela
Ano, mal som v umysle, ze este vcera napisem par riadkov. Moj dalsi prispevok do mojho blogu. To aby som pokracoval v tejto serii z ciest po Slovensku, hlavne pridanim fotiek z mojej cesty a kde tu aj spomienok, prijemnych zazitkov medzi rodinou, priatelmi, priatelkami. Prekazil mi To Peter K! Este v piatok mi zavolal, ze ide na Calabogie na ich chatu. Nespomenul, ze by ho potesilo, ked by som tam prisiel aj ja, aj ked som tak citil. Ja som sa zas neponukol, nevediac, kto vsetko tam bude. Konecne, na sobotu slubovali v predpovediach dost neprijemne, dazdive pocasie, dokonca so silnymi poobednajsimi burkami. Tak som sa uspokojil, ze lepsie bude ostat doma. V sobotu rano mi Peter znovu zavolal, dal mi vediet, ze je sam a ked nemam nic na plane, bude rad, aby som len prisiel. Samozrejme, ze som sa prislubil, len co zbalim dievky a ideme. Prsalo, ako predpokladali predpovede, ale len do pol cesty, neskorsie uz bolo vsetko suche.
Z druhej strany divadla! Klara vo svojej najlepsej forme! Stihla a mlada!
Ja som sa zastavil v potravinach, kupil som grilovane kurca, zemiakovy salat a nejaku jemnu kapustu, aby sme mali nieco pod zub na obed. Peter tazko makal okolo chaty, pokryval urcite otvorene priestory pod chatou. Dokonca sme sfixovali aj B.B.Q a namontoval starter do “snowmobilu”. Po obede sme sa este pozreli na film “Mnichov”. Som si isty, ze Peter by bol privital, ked by som tam bol ostal, ale neboli sme nato pripraveni ani vybaveni! K veceru, ked sa konecne vycasilo, bol cas k navratu nazad domov. Peter tam ostal sam, vraj ma co robit este aj v nedelu. Skoda, ked by bol naznacil, ze nech tam ostaneme aj na nedelu, boli by sme sa tak zariadili. Anka si obrovsky pochvalovala vodu v jazere a niekolkokrat do nej vosla si zaplavat. Ja som so sebou vzal moj laptop pocitac, myslel som, ze budem mat cas napisat tento prispevok. Kdeze! Robim tak dnes v nedelu poobede. To som tiez nemal v umysle!
S Ankou, ktora povodne mala zaujem prist robit opatrovatelku Marianke. Pred slavnou fontanou a "katedralou" v strede Kosic.
Vcera vecer, po velmi lahkej vecery, len tanier fazulovej polievky, bralo ma velmi do spanku. Trochu som sa cudoval, lebo som vypil len jeden pohar cerveneho. Nemalo teda z coho! Aj tak som zalahol a prebudil som sa rano nieco pred druhou, odpocinuty a vyspany! Dievcata ma jednoducho nechali spat! Z Blavy som si priniesol detektivno – kriminalny pribeh slovenskeho spisovatela s menom Dominik Dan s nazvom “Popol vsetkych zarovna”! Zacal som ju citat este u brata Joza, ktory knihu dostal od najmladsieho brata Eda. Celkom mi ju vrele doporucil. Bolo mi velmi cudne citat v slovencine, uz preto, ze knihu v slovenskom jazyku som neprecital od kedy som prisiel do Kanady. Tato je prva za poslednych 37 rokov. Aj ked autor uvadza, ze je to fiktivny pribeh, je vraj zalozeny na vela faktoch, ktore sa udiali v case okolo unosu prezidentovho syna, nie cistych aktivit SIS-ky, roznych kriminalnych elementov, slovenskej mafie, tajnej sluzby a vysetrujucich kriminalistov. Autor sluzil u policie poslednych 20 rokov, ako detektiv vysetrujuci vrazdy. Vierohodnost jeho popisov je zarucena dlhodobou sluzbou v tychto instituciach. Je to napinave citanie zo zakulisia slovenskych mafianov, tajnej sluzby a politickych intrigov na najvyssich miestach!
Klara v diskusii s priatelom, bratom sestry s ktorou som volakey davno randil, ked ona bola medicka a ja asistent na KTV.!
Dnesne rano a doobedie som bol viac ako aktivny! Nielen, ze som do rana piatej hodiny zvladol precitat mnoho desiatok stran z tej vyssie spominanej knihy, precitat dvoje novin ba dokonca sa este ostrihat, co nie je moja najoblubenejsia aktivita, a naviac skocit na nakup do Costca. Neznasam dlhe vlasy! Zvlast, ked ich skoro niet hore na temene, len na stranach. To potom robi moju normalne obdlznikovu tvar radsej stvorcovu. Nuz a to sa nijak nepac mojmu estetickemu citeniu! Na stvorcovu, ci okruhlu tvar, hadam mam este cas po 80-tke! Hahahaha. Povodne som mal dnes v plane skocit do narodnej galerie na vystavu obrazov Renoara. Rozmyslel som si to. V nedelu tam bude urcite napraskane. Pojdeme s Ankou v utorok, ked pride k Marianke Pierretta. Potom som sa chystal, ze skocim do kina na film: THE BOURNE ULTIMATUM, v hlavnej ulohe s Matt Damonom. Prepocital som sa ! V stredu bude premiera a zacnu ho davat az buduci vikend. Nevadi, pojdem potom! Davaju sice jeden celkom zaujmavy film “Rescue Dawn”, skutocny pribeh z Vietnamskej vojny. Nie je to vsak mojou prioritou. Skocil som radsej do Costca, utrati vzacne peniaze na toaletny papier, asparagus, zavarane uhorky a roastovane papriky, paradajky a hlavne, dva koncentraty na vyrobu bieleho vina. Ked som sa vratil, tak som radsej dal prednost napisat tento prispevok, ako ist do kina. Prispevok by mal byt venovany Kosiciam! Lepsie povedane mojej navsteve Kosic a vzacnych blizkych priatelov a priateliek pripadne rodiny.

S Klarou a jej susedkou sme obcas vecer posedeli na ich "pavlaci"!
Myslim, ze to nebude len jeden prispevok. Ved prezite tri dni mi davaju bohatu moznost si pospominat na pekny a zaujmavy cas v Kosiciach! Je to nove mesto, ktore sa velmi zlepsilo k lepsiemu dokonca od mojej poslednej navstevy pred asi 5-6 rokmi. Samozrejme, hlavna ulica uz vtedy bola pekne urobena, fasady domov obnovene, plno ludi posedavajucich v desiatkach krytych stankoch na ulici, kaviarni, pivarni ci zmrzlinarni. Uprava stareho mesta pokracuje, daleko viac domov, cinzakov, dostava novu fasadu, oblozenia a farby. Nie su to tie sede cinzaky socializmu, panelaky, ale moderna nova “tvar” mierneho kapitalizmu. Proces totalnej obnovy, rekonstrukcie, samozrejme nie je rychly. Co je rychle, ako pracuje privatny investment, hlavne v oblasti sluzieb, ako su restauracie, obchody, ponukane sluzby. Dnes, co je k dostaniu na « zapade » je k dostaniu aj na « vychode » Slovenska. Som celkom nahnevany sam na seba, naco som sa vlacil po vseliakych obchodoch tu v Kanade a snazil sa kupit nejake pozornosti, ked presne take, omnoho krajsie a v plnom bohatstve maju aj na Slovensku. To bolo poslednykrat, ze som jeden cely mensi kufor niesol takych pozornosti!

Dnesne Kosice! Vyparadene, vzrusujuce. Pekne, obnovene!
Ked po velmi prijemnej a nesmierne “lacnej” jazde rychlikom som poobede prisiel do Kosic, na stanici ma cakli Klara a Gretka, dve sestry, ktore su nie len priatelky, ale skoro nieco ako sestry, rodina kamaratky od davnych cias, ked nase vztahy sa formovali a boli vzdy nesmierne srdecne, blizke a priatelske. Nehovoriac o tom, ze Gretka bola dvakrat u mna v Canade ako care-giver pri Marianke a Klara dokonca trikrat! Obom som nesmierne zaviazany za nezistnu pomoc Marianke, ale i mne osobne. Obe su super zeny a som velmi pocteny, ze ich mozem nazyvat priatelky, kamaratky! Ich nezistna pomoc, vztah, moze byt prikladom vsetkych vztahov. Obe sestry nezvycajne spestrili a urobil moj pobyt v Kosiciach nezabudnutelny! Patri im vsetka moja vdaka!

Rapidne sa priblizujem ku konci dvoch mnou vyhradenych stran. Nejdem sa dalej rozpisovat o Kosiciac a navsteve. To hadam v dalsom pokracovani. Prilozim par fotografii na spestrenie prispevku

Prajem kazdemu prijemne dni leta. Pozdravuje a praje vsetko najlepsie

Milan

Friday, July 27, 2007

Naspat v Ottawe - 3-tie pokracovanie

Pohlad z cintorina do Dolno - Kubinskej doliny! Skoda, ze bolo pod mrakom! Inac, velkolepa podivana na Choc!
Ottawa 07 27 07 – piatok
Vcera, ked sa dievcata vratili z plavarne, Anka bola trochu vystresovana! Na ceste domov, niekde v polceste Marianka vraj skolapsovala, zlozila sa na chodnik, v tvari biela ako jej biela polokosela a lapala po vzduchu. Nemali zo sebou vodu, len mokre plavky, tak jej Anka utierala tvar nie len s uterakom ale aj mokrymi plavkami. Po case sa Marianka dala dohromady a obe boli schopne prist domov. Ta informacia tak trochu vystrasila aj mna! Nie je to prvy pripad. Pred par dnami sa stalo nieco podobneho. Marianka neodpadla, len zbledla a oslabela, ze ju fakticky Anka musela podporit aby sa nezlozila na zem a domov ju priamo tahat. Je to dosledok asi dvoch pricin. Vysoka teplota spojena s vysokou vlhkostou, kde 30 stupnov sa citi ako ked by bolo nad 40. Druhou pricinou je pravdepodobne Mariankin velmi nizky krvny tlak. Aby sme tomu v tychto horucich dnoch s vysokou humiditou zabranili a situacia sa neopakovalala, vzal som na plavaren obe dievky autom a pojdem aj pre nich. Myslim ze pre najblizsie horuce dni bude mudrejsie ked dievcata pojdu von neskoro poobede, ked slnko bude dole, alebo skoro rano, ked vobec!
Orva je krasna z kazdej pozicie a pohladu! Mesta a dedinky obklopene krasnou, bohatou prirodou na kopce a vrchy !
Dnes rano, ja som urobil dva “kroky” k zlepseniu mojho zdravia a vitality do dlhych rokov, ktore ma cakaju, hahahahaha! Uz prad par dnami som kupil liter vodky, ktoru dnes rano zacinam premienat na “elixir mladosti”! Keby tak!!!! Hahahaha! Namiesal som do tej vodky vseliake biliny a koreniny podla receptu Vilmy Jamnickej, viac ako storocnej slovenskej “babky” v plnej sile a krase zivota, herecky, spisovatelky atd. Kalistek tohoto elixiru vraj robi pre nu hotove zazraky. Ten recept mi poslala Klara, este ze, lebo cez internet som ho nevedel najst. Tie prisady v tej vodke treba nechat vyluhovat aspon 3 az 4 tyzdne. Vsetci, co uzivaju v malych davkach tento mok, prisahaju na jeho blahodarne ucinky. Kedze tak alebo onak, uzivam denne alkohol, preco nie taky, ktory ma blahodarne ucinky? Ako dobre, ze hned po ranu! Ked nahodou by zaujmalo niekoho vediet ten “zazracny” elixir, tu je recept! Do jedneho litra vodky ide: Archangelika lekarska 1TBS (polievkova lyzica); borievky 10 guliciek; aniz 1 TBS; rozmarin (suseny) 1 TBS; ginger- zazvor (sus) 1/3 TBS; safran stipka medzi prsty. Luhovat pri izbovej teplote 4 tyzdne, precedit a kazde rano na lacno si dat maly stamprlik.
Pred odchodom z Dolneho Kubina. Jozo pred domom nasej sestry Bibky a manzela Milana
Tym druhym krokom bola dnesna prva navsteva fitka po dlhych tyzdnoch abstinencie! Davnejsie, pred mojim odchodom na Slovensko, som sa vyhrazal sam sebe, ze sa musim dat “do formy”, kedze sa stretnem s mojimi kamartmi Durom V. a Sanom B., ktori su permanentne v dobrej forme. Naviac, s vitazmi sutaze “do formy”, co uz piaty ci osmi rok organizuje M&F pod vedenim sefredaktora Luda Majora. To aby som nerobil hanbu sebe, ale aj mojim kamosom! Ostalo len pri priani, ktore sa otocilo o 180 stupnov. Ano, daval som sa “do formy”, zial nie fyzickej ale skor alkoholickej. Co bolo tiez dolezite, lebo som predpokladal daleko vacsiu konzumaciu piva, vina a hadam kde tu aj stamprlik tuheho. Musim sa priznat, ze som v jednom bol velmi dobry, Za cele tri tyzdne na Slovensku, nemal som viac ako tri stamprliky ostreho! Pravdou tiez je, ze som popijal hlavne vino, menej pivo. Nedostatok prveho (cvicenia) a prebytok druheho (pitiva a jedla) nemalo nijak pozitivny vpyv na moje telesno. Vratil som sa sice trochu lachsi ako som odisiel, ale v ubohej fyzickej kondicii. Ta strata na hmotnosti bola hlavne zapricinena stratou svalstva. Zvadol som fyzicky, ako kvetina bez vody, aj ked som mal bohatstvo tekutin a jedla. Dnesnym dnom (dufam), zacal pozitivny navrat k lepsej fyzickej aj dusevnej kondicii. Mam co napravat!!!!
Spisska Teplica nedaleko Popradu! Fantasticka poloha s prekrasnym pozadim Tatier!
Len co som sa vratil s dievcatmi z plavarne domov, nestihli sme dojest portugalsku klobasku s ceskou horcicou a plnozrnymi kanadskymi zemlami, uz tu bola Lida, ktora tiez isla z plavarne a prisla na salku kavy, trochu posediet a pokecat. Ona mala vaznu operaciu chrbta pred par tyzdnami. Vela sediet nevydrzi, tak obcas sa musi natiahnut a si lahnut. Anka jej este nakoniec vymasirovala chrbat. Odchadzala celkom uspokojena, ale zato mna spucovala, ze preco nepokracujem v umeni, preco nekreslim, nemalujem a pod. Ze by si nieco odomna kupila. Rad by som nieco robil, ale to nadsenie ktore som v minulosti mal je prec! Ziadna inspiracia, ziadna chut tvorit, este tak nieco napisat a kde tu nieco vypit to hej! Zly chlapec!
Novsi, moderny dom Stazkinej sestry v Teplici, ktory prenajima turistom.
Zas som sa rozpisal a nie o tom co by som mal. Vcera, v mojom prispevku som skoncil niekde na ceste z Dolneho Kubina cez Ruzomberok, Liptovsky Mikulas, Svit do Spisskej Teplice pri Poprade. Vo Svite sme sa na nejaku hodinku zastavili a po kratkom case sme nasli peknu restauraciu, zapadnutu na konci mestecka pod lesom. Nejak od ruky! Pred Teplicou na hranici Popradu je velke Tesco, kde sme dokupili par veci na veceru a nejaku tu flasu Gruzinskeho konaku a vino aby som mal co priniest do Kosic. Z toho vina sme spolu s Jozom vecer trochu uhybali. Jozo normalne vela neublizi alkoholu. To, ze sa rozhodol somnou drzat v popijani krok, bola viacmenej z jeho strany obeta, aby mi drzal partiu. Urcite to nerobil preto ze mu chutilo. Pekne od neho, lebo nemoze byt nic horsieho ako popijat bez spolocnosti!

V Teplici som spal hore v mandzartke. Jozo ma upozornoval, ze na chodbe, kde na podlahe bolo linoleum, je mala prehlbina, nieco ako poloschod, aby som daval pozor lebo sa mozem sklznut a padnut. Samozrejme, ze sa stalo, co som nechcel! V noci, ked som potreboval zist dole na zachod, bum, posmykol som sa a natiahol som sa na zem, ako Janosik, ked mu ta babka podsypala pod nohy hrach! Buchlo somnou, ako ked by som bol vrece zemiakov. Nijak som si vsak neublizil, odnieslo to len bolave zapestie.
Pohlad na zapadnu cast Vysokych Tatier z manzartky domu Stazky a brata Joza!
Pred obedom na druhy den ma Jozo odniesol do Popradu na zeleznicnu stanicu. Mojim prvym vaznym prekvapenim bola cena listku na vlak. Z Popradu, co je asi 230 km do Kosic, mna ako “seniora” ten listok stal len 15 korun! Nie dolarov ani Euro! Korun! Ved to je asi 75 centov v nasej Canadskej mene. Neuveritelne! To je ako zadarmo! Netusil som, ze som preplatil, lebo ten poplatok bol sice pre seniorov, ale len do 70 rokov. Nad 70 by som asi nebol platil nic! O tom som sa presvedcil neskorsie, ked som isiel s rychlikom z Kosic do Blavy po navsteve Kosic. Mimochodom, autobusy, elektricky, trolejbusy v Blave, ale aj v Kosiciach pre starcov mojho veku su zadarmo! Krutil som nad tym hlavou, lebo sa mi nechcelo verit, ze existuje taka “generosita” k starsej generacii ludi! Zrejme si to stat moze dovolit, lebo statisticky na Slovensku neexistuje vela ludi nad sedemdesiat a ked existuju, tak ich vela necestuje! Zrejme to musi byt dovod tejto dobrosrdecnosti.

Som na konci druhej strany, cas skoncit a hadam neskorsie umiestnit napisane na web stranku. Pokracovat budem zajtra. Pozdravuje Milan

Thursday, July 26, 2007

Naspat v Ottawe 2 - pokracovanie

Pred navstevou nasej sestry Bibky, zastavili sme sa na cintorine v Dolnom Kubine pri hrobe nasich rodicov. Orava bola pod mrakom a na cintorine nas privitala s dazdom.
Ottawa 07 26 07 – stvrtok
Ked ma v nedelu k veceru Pater priviezol z letista domov, Anka ho pozvala na veceru. Segedinsky gulas s knedlikom. Odmietol, ze ma este nejake povinosti a ze konecne uz veceral. Ja som sa ho pokusil zlakat, ze mu ponuknem vynikajucu Polsku vodku “Zubrowku” bison grass vodka, ktoru som dostal od mojho synovca Gojka v Kosiciach. Ma to byt nejake specialne vydanie, ktore nie je normalne k dostaniu. Gojko obdrzal tu flasku od obchodneho klienta z Polska. Daroval mi ju, ked som spomenul pri spolocnej veceri, ze s Petrom po lyzovacke sme sa niekolkokrat zvykli zastavit v jednej polskej restauracii v ktorej robili celkom slusnu drztkovu polievku. Objavili sme, ze ako aperitif ponukali aj Zubrowku. Petrovi a konecne aj mne ohromne pochutila. Presiel som neskorsie niekolko predajni alkoholu a nikde ju nemali. Konecne v jednej som Zubrowku nasiel a mali posledne dve flase, ktore som si hned telefonicky rezervoval. Vraj uz viac ju nebudu dovazat, lebo sa nepredavala. Potesil ma tento dar od Gojka a Peter sa prislubil, ze len co navarim drztkovu polievku, pride nie len na nu, ale aj na Zubrowku!
Nas najmladsi brat Edo nas privital s tanierom hubovej a drzkovej polievky. Chutili vyborne!
Predvcerom, ked som bol v blizkosti, zastavil som sa v European Deli, kde som uz davnejsie kupil vyprane a narezane drztky. Nemali ich. Polska kocka, predavacka slubila, ze ich asi dostanu dnes z Toronta. Neskorsie, len co sa dievcata vratia z plavarne, urcite tam skocim a kupim. Predtym ale musime zjest hrniec fazulovej polievky, ktoru som dnes rano urobil z vyvaru velkeho kusa sunky. Ako mozete posudit som nazad, nie len doma v Ottawe, ale aj v kuchyni s vareskou v ruke, kde zacinam znovu vladnut ako sef kuchar. Ten segedinsky gulas s knedlikom, ktory urobila Anka na privitanie bol velmi dobry! Peter moze lutovat! Po dlhom vycerpavajucom lete z Viedne po navsteve Slovenska mi padol dobre na chut. V ten vecer som sa naviac nezmohol, akurat som Marianke a Anke dal nejaku cokoladu kupenu ste v Londyne. Batoziny som sa ani nedotkol. To som urobil na druhy den o druhej rano, ked som uz nevedel dalej spat a moj telesny system este stale bezal na stredoeuropsky cas.

Nie casto sa stane, ze sa vsetci traja bratia takto stretneme oko v Ziline u Eda a Marusky. Chybala len sestra Bibka.
Doma ma cakali tri nie nalepsie prekvapenia. O jednom som uz vedel, ked mi Anka telefonicky ohlasila niekolko dni pred mojim odchodom zo Slovenska, ze sme mali v bungalowe vacsiu potopu. Dva dni dazdov a nieco ako prietrz mracien, sposobilo, ze sa nam zacala dostavat do basementu voda. Podobne sme zazili pred dvoma rokmi ci tak nejak, ked tu este bola Klara. Anke sa podarilo limitovat rozsirenie vody, ked tvrde pracovala, vytierala a zmykala uteraky. Poskodenie bolo limitovane. Ked som ja prisiel domov, vsetko bolo uz vyschnute. Bol som v kontakte s vedenim nasho “conda” a v tychto dnoch maju prist nejaky specialisti a vec vyriesit. Mam taky neisty pocit ci to budu moct z vnutra sfixovat. Skor by to potrebovalo urobit z vonku a to by bol velky job odhalit cele zaklady.

Miesto Bibky pri foteni zaskocila Maruska, manzelka najmladsieho brata Eda.
Druhym sokom bola poznamka od Anky, ze ona ma viza len do konca augusta. To jej vraj v Montreali naznacil uradnik pasoveho oddelenia, ked mu spravne rozumela. Vraj hovoril trochu cesky. Ked som sa ale pozrel do jej pasu, viza ma az do konca septembra. Myslim, ze ten uradnik jej skor naznacoval, ze ked chce predlzit viza musi tak urobit do konca augusta, mesiac pred vyprsanim viz. V utorok som zacal makat. Isiel som cez internet na imigracnu stranku. Prestudoval som vsetky regule! Konecne som nasiel formulare, ktore som mohol priamo vyplnit. Dal som dohromady potrebne texty a po dvoch, ci troch hodinach, dokument s hromadou fotokopii bol pripraveny pre Anku podpisat. U Marianky v utorok bola Pierretta, Anka prisla az okolo piatej. Bolo trochu neskoro este v ten den ist na postu dokumenty poslat. Urobil som to v stredu rano. Dufam, ze nacas! Teraz len ci jej predlzia tie viza do konca novembra?

Pri hrobe nasich rodicov som postal aj ja vzdal im spomienkovu uctu

To vsetko spominane sa dalo bez vzrusenia prezit! Co uz menej, bol list z “Revenue Canada”, berneho uradu, ze prehodnotili moje danove priznanie a ze im dlzim nejakych 1.400,00 dollarov naviac, co som doteraz zaplatil. WOW! Cary-mary moho kamarata Belu s mojim danovym priznanim nepresli! Urcite by ma viac potesila zprava, ze som preplatil a vracaju mi nejake peniaze. Hahahaha! Nic takeho, cvakaj a skoro, lebo mi este zapocitaju uroky. Mal som to zaplatit uz pred tyzdnom. Som si isty, ze budu na mne este chciet par dollarov, ako pokutu za oneskorene poslanie. Dnes som si vsimol na internete a v mojej banke, ze sek uz vybrali. Boy, ale su rychli! Musim si najst trochu cas a prekontrolovat moje “bankovnictvo”. Nejak mi nesedia vypocty z banky a v mojej sekovej knizke. Asi som musel niekde urobit ja chybu, lebo podla mojich vypoctov mal by som na banke mat o nejakych 1500 dollarov viac, ako vykazuje banka.

Nejak som sa rozpisal a nie o tom o com by som mal! Umysel bol pokracovat v nacatom liste z vcerajska o mojej ceste a pobyte na Slovensku. Uz vidim, ze sprievodcom budu viacmenej moje fotografie a par poznamok pod nimi. Tie budu viac popisne ako by som ja dokazal v slovach a vo vetach. Volakedy davno som niekde cital, ze obraz, fotka je tisickrat efektivnejsia ako pisane slovo. “So be it!” Aj v tomto liste ich bude dost!

V Dolnom Kubine nas privitala sestra Bibka s Manzelom Milanom
Dnes je stvrtok. Presne takto pred troma tyzdnami po dazdivej strede ale v prijemnej spolocnosti Martiny v Blave, sme sa vydali s Jozom na cestu na jeho “mustangu” na sever Slovenska. Najskor to bola zastavka u mojho najmladsieho brata Eda v Ziline. Bez vacsich tazkosti sme sa tam dostali asi za dve a pol hodiny, ci tak nejak. Najst jeho byvanie vo Vlcinciach uz bol vacsi problem. V tej spleti jednotnych socialistickych cinzakov aj moj brat Jozo mal problem najst spravnu cestu. Pomohol mobil. Edo nas pohostil s dvoma rozdielnymi polievkami – hubovou a drztkovou, ktore som si dopredu objednal. On ich robi vyborne. Jeho manzelka Maruska farmaceutka, ma vybavila s roznymi vitaminami a medicinskymi produktami o ktore som mal zaujem. Za nejake dve hodiny sme boli na ceste do Dolneho Kubina na navstevu setry Bibky a jej manzela Milana. Z Kosic este prisiel ich syn Gojko. Mali sme veselu spolocnost. Este pred prichodom k nim sme sa zastavili na cintorine, vzdat spomienkovu uctu obom nasim rodicom.

Este pred nasim odchodom z Dolneho Kubina zastihol nas v Kubine Kosicky synovec Gojko
Bibka nebola velmi stastna, ze sme sa tak ponahlali. Chcela aby som nejaky ten den este u nich ostal. Neslo to! Bol som na kratko s casom a tak sme sa k veceru vybrali do Spisskej Teplice, kde ma Stazka, Jozova manzelka dom po rodicoch a kde nas uz cakala. Tam som ostal a prenocoval, aby som na druhy den vyrazil vlakom do Kosic.

Zmestil som sa do dvoch stran, to som rad. Pokracovat budem s popisom kratkeho pobytu pod Tatrami a prijemne stravenych troch dnoch v Kosiciach. Zatial “do citania”! Pozdravujem a prajem prijemne dni leta.

Milan

Wednesday, July 25, 2007

Naspat v Ottawe 1

Krasne, mohutne Tatry. Pohlad zo Spisskej Teplice pri Poprade z domu Stazky, Jozinovej manzelky, kde som sa zastavil na ceste po Slovensku.

Moj brat Jozo v spolocnosti Martiny pred Prezidentskym palacom. Martina mi priniesla az z Nitry mobilny telefon. Mila pozornost od nej!
Ottawa 07 25 07 - streda
Uz treti den som naspat doma v Ottawe. Stale vsak zijem podla stredoeuropskeho casu. Ci chcem alebo nie, ked sa blizi k veceru musim ist do postele, zaspavam kade chodim. Vstavam este skorej! Rano okolo druhej hodiny som v plnej sile, ako nasledok rozdielu siestich hodin medzi Europou a Severnou Amerikou v nasom casovom pasme. Ten navrat zo Slovenska bol tak trochu pre mna vykupenim z toho “pekla” horucav, ktore postihli Europu v moj posledny tyzden na Slovensku. Jeden z poslednych dni u mojho brata Joza sme zaznamenali teplotu nad 40 stupnov. V dnesnych novinach uvadzaju, ze na tie teploty v Europe doplatili smrtou stovky ludi. Vacsina z nich v Madarsku, kde teploty sa pohybovali cez 41 stupnov mnoho dni.
Pred Prezidenskym palacom nas Jozo opustil a ja som mal tu cest robit Martine spolocnost cely den tulanim sa po mokrej Bratislave.

Z Bratislavy som odchadzal na letiste do Viedne v nedelu rano, pred siedmou hodinou, ked tu v Ottawe bolo len nieco po polnoci. Obaja s mojim bratom Jozom sme boli prekvapeni, ako to letiste bolo napraskane stovkami a stovkami cestujucich! V nedelu rano?? Bol to organizovany zmatok. Zrejme vsetci sa nakoniec na cas odbavili u batozinovych okienok hlavne vdaka, ze sme vsetci obdrzali nase “boarding” karty v automatoch a nie u okienka pri odovzdavani batoziny. Pred dvoma rokmi, ked som posledne letel do Europy tie automaty este neexistovali. Prekvapilo ma to este v Ottawe, pri odlete, ked som sa s tymto sposobom ziskania “boarding” karty prvy krat stretol. Stacilo len vyklepat moje meno a vybrat si sedadlo v lietadle, bingo a masina vyplodila tie karticky. Moj let nazad do Ottawy bol podobny ako let do Viedne, len v obratenom poradi. Z Ottawy som letel do Londyna na treti terminal a odlietal z druheho. Na ceste do Ottawy som z Viedne letel na druhy a odlietal z tretieho.
Martina bola prijemnym spolocnikom potuliek okolo Dunaja ale nie len tam!
Moj prvy dojem z Londynskeho letistia bol velmi neprijaznivy. Ziadna vyrazna letistna budova, len velky zmatok vseliakych ciest medzi budovami, stovky aut, vleciek, kamionov, autobusov. Moj dojem sa vsak zmenil, ked raz sme boli v budove. Zvlast treti terminal na mna zaposobil dobre svojou rozlohou a desiatkami exklusivnych obchodov, restauracii, dostatkom lavic a kresiel pre stovky cakajucich. Bezpecnostne kontroly vsak asi liezli na nervy kazdemu, ked sme museli stat v radach niekolko desiatok az stoviek ludi pomaly sa pohybujucich. Konecne, ked prisla na cloveka rada, museli sme sa vyzut, vytiahnut opasok, dat vsetko z vrecak a z ruky (hodinky, sperky atd.) dole do pripravenych nadob, dokonca aj kabaty ci svetre. V batozine, ktoru si clovek niesol na palubu lietadla nesmeli sme mat nic, co by mohlo byt pouzite ako “zbran”, vodu ci ine tekutiny, ktore by mohli byt vybusniny. Prisne opatrenia, ale process bol velmi rychly. Vo Viedni po prilete a vybrani batoziny nikto nic nekontroloval. Pravy opak v Ottawe. Uz ked sme stali v rade na pasove odbavenie, pomedzi nas prechdazal colny dostojnik so psom a nechal ho vonat vsetku prirucnu batoznu. Ked sme si prebrali kufre, nemohli sme odist pokial kazdy bol skontrolovany so psom pre potraviny a drogy. Vela sa zmenilo za tie dva roky, ked som posledne letel hlavne, v oblasti bezpecnosti. Vsimol som si, ze specialnu pozornost kontrolujuci venovali ludom trochu tmavsej pleti a vyzoru ludi zo stredneho vychodu. Po skusenostiach z minulosti asi opravnene.

Skoda, ze nam skoro cely den lachko poprchalo, dazdniky prisli velmi vhod!
Mna vo Viedni cakal moj obetavy brat Jozo, ktory si dal tu velku namahu prist zo Spisskej Teplice z pod Tatier len preto, aby ma vyzdvyhol a uvital na letisti. Bolo to od neho velmi pekne aj ked som mal vaznu ponuku, ze ma na letisti privitaju a do Blavy vezmu Marcela a Martina z Nitry. Konecne aj autobusy chodia kazdu hodinu! Prirodzene, nemohol som dat “kosom” bratovi Jozovi a odmietnut jeho ponuku. Mali sme to pekne zohrate, lebo len co stihol zaparkovat auto, uz som bol von z letistnej budovy. Cestou do Bratislavy sme zazili mensie dobrodruzstvo, trochu “drahsiu” prihodu o ktoru sme sa neprosili.

Zda sa, ze Martina aj napriek dazdu mala radost z prechadziek po Bratislave. Ja urcite!

Ako sme prechadzali cez jedno z Rakuskych mesteciek, isiel pred nami velmi pomaly kamion. Na ceste bola prerusovana ciara a tak sa Jozo rozhodol kamion predbehnut. Nevsimli sme si, ze z bocnej ulice v pravo v tom istom case ked sa Jozo “rozbehol predbiehat” vybehlo do protismeru osobne vozidlo, ktore tienil kamion a uhanalo si to rovno na nas. Jozo slapol na plyn (hahahaha, ako by ten jeho 10 az 15 rocny mustang znacky Skoda na to reagoval). Predsa sa mu podarilo ako tak v poslednom momente zaradit sa pred kamion. Nie na dlho! Za nami sa ozvala policajna sirena a zname gesto “pullover” na stranu! “Nebezpecne predbiehanie” bol verdikt dvoch policajtov a pokuta nejakych 35 Euro! Neodporovali sme, nedohadovali sa a neprosili sme! Vina bola nasa! Vytiahol som peniazky a zacvakal som s usmevom, co pozadovali! Bol som “nabaleny” s peniazkami, nebol to problem! Chudak Jozo, bol z toho velmi nestastny! Ja vobec! Ved dobrodruzstvo troch tyzdnov na Slovensku len zacinalo.

Martina vyzerala bajecne a vzbudzovala plnu pozornost aj na slavnom korze Bratislavy!
Ja som z Ottawy odlietal v pondelok, druheho jula, co bol volny, sviatocny den, ako nahrada za najvacsi nas federalny sviatok “Canada Day”, ktory pripadol na nedelu. Povodne mi Peter prislubil, ze ma odvezie na letiste. Mal som dojem, ze bude chciet ostat na chate na Calabogie a tak som o odvoz poziadal Ladu P. Ten ma odviezol bez problemu. Cakala ma dlha skoro 17 - 18 hodinova cesta do Bratislavy. Nezacala najlepsie! Hned z miesta odletu sme mali meskanie viac ako hodinu. Pricina, opotrebovana pneumatika na lietadle. Museli ju priniest z Montrealu a vymenit. To spozdenie nezapricinilo, ze by som bol zmeskal pripoj v Londyne. Dokonca aj z Londyna sme odchadzali trochu neskorsie a mal som dost casu posediet na druhom terminali. Aj ked som bol v Blave poobede okolo tretej, nemal som uz zaujem ist von, skor som mal chut sa vyvalit na postel a pospat si. Cestou som nezazmuril oci a tak sa mi konecne zaziadalo ich zavriet. Od druheho dna v stredu som ich zavieral skoro neprestajne! Hlava mi co chvila padala na prsia. Este som nemal taku skusenost, aby som cely tyzden zapasil so zmenou casu tak vyrazne. “Jet leg” syndrome!

V stredu doobeda smes a s Jozom vybrali do mesta, najskor na autobusovu stanicu, kde z Nitry sme ocakavali prichod Martiny. Rozhodla sa ma zachranit a priniesla mi mobilny telefon, aby som mohol byt v kontakte s kym kolvek a oni somnou kedykolvek. Krasne gesto od este krajsej dievciny, ktore mi skutocne pomohlo komunikovat a prijmat telefonaty nech som bol kdekolvek. Vybavil som navstevy v bankach, vybral svoju penziu a potom som sa uz venoval do konca dna len Martine. Dievca prislo vyparadene, len nam nie velmi prialo v ten den pocasie! Vacsinu casu prsalo a tak sme sa motkali po meste s castymi prestavkami v kaviarnach a restauraciach, kde si Martina zmykala svoje pridlhe nohavice, ktore nasavali ten dazd, vodu ako smadny namornik rum.
Po mnohych zastavkach v kaviarnach, restauraciach a prechadzkach, zniceny z tolkeho chodenia, som sa musel vecer s Martinou rozlucit. Bol cas vratit sa do Nitry a ja do postele.
Pokracovanie bude nasledovat v buducom prispevku!
Pozdravuje a za pozornost dakuje Milan