Naspat v Ottawe 1

Krasne, mohutne Tatry. Pohlad zo Spisskej Teplice pri Poprade z domu Stazky, Jozinovej manzelky, kde som sa zastavil na ceste po Slovensku.

Moj brat Jozo v spolocnosti Martiny pred Prezidentskym palacom. Martina mi priniesla az z Nitry mobilny telefon. Mila pozornost od nej!

Ottawa 07 25 07 - streda
Uz treti den som naspat doma v Ottawe. Stale vsak zijem podla stredoeuropskeho casu. Ci chcem alebo nie, ked sa blizi k veceru musim ist do postele, zaspavam kade chodim. Vstavam este skorej! Rano okolo druhej hodiny som v plnej sile, ako nasledok rozdielu siestich hodin medzi Europou a Severnou Amerikou v nasom casovom pasme. Ten navrat zo Slovenska bol tak trochu pre mna vykupenim z toho “pekla” horucav, ktore postihli Europu v moj posledny tyzden na Slovensku. Jeden z poslednych dni u mojho brata Joza sme zaznamenali teplotu nad 40 stupnov. V dnesnych novinach uvadzaju, ze na tie teploty v Europe doplatili smrtou stovky ludi. Vacsina z nich v Madarsku, kde teploty sa pohybovali cez 41 stupnov mnoho dni.

Pred Prezidenskym palacom nas Jozo opustil a ja som mal tu cest robit Martine spolocnost cely den tulanim sa po mokrej Bratislave.

Z Bratislavy som odchadzal na letiste do Viedne v nedelu rano, pred siedmou hodinou, ked tu v Ottawe bolo len nieco po polnoci. Obaja s mojim bratom Jozom sme boli prekvapeni, ako to letiste bolo napraskane stovkami a stovkami cestujucich! V nedelu rano?? Bol to organizovany zmatok. Zrejme vsetci sa nakoniec na cas odbavili u batozinovych okienok hlavne vdaka, ze sme vsetci obdrzali nase “boarding” karty v automatoch a nie u okienka pri odovzdavani batoziny. Pred dvoma rokmi, ked som posledne letel do Europy tie automaty este neexistovali. Prekvapilo ma to este v Ottawe, pri odlete, ked som sa s tymto sposobom ziskania “boarding” karty prvy krat stretol. Stacilo len vyklepat moje meno a vybrat si sedadlo v lietadle, bingo a masina vyplodila tie karticky. Moj let nazad do Ottawy bol podobny ako let do Viedne, len v obratenom poradi. Z Ottawy som letel do Londyna na treti terminal a odlietal z druheho. Na ceste do Ottawy som z Viedne letel na druhy a odlietal z tretieho.

Martina bola prijemnym spolocnikom potuliek okolo Dunaja ale nie len tam!

Moj prvy dojem z Londynskeho letistia bol velmi neprijaznivy. Ziadna vyrazna letistna budova, len velky zmatok vseliakych ciest medzi budovami, stovky aut, vleciek, kamionov, autobusov. Moj dojem sa vsak zmenil, ked raz sme boli v budove. Zvlast treti terminal na mna zaposobil dobre svojou rozlohou a desiatkami exklusivnych obchodov, restauracii, dostatkom lavic a kresiel pre stovky cakajucich. Bezpecnostne kontroly vsak asi liezli na nervy kazdemu, ked sme museli stat v radach niekolko desiatok az stoviek ludi pomaly sa pohybujucich. Konecne, ked prisla na cloveka rada, museli sme sa vyzut, vytiahnut opasok, dat vsetko z vrecak a z ruky (hodinky, sperky atd.) dole do pripravenych nadob, dokonca aj kabaty ci svetre. V batozine, ktoru si clovek niesol na palubu lietadla nesmeli sme mat nic, co by mohlo byt pouzite ako “zbran”, vodu ci ine tekutiny, ktore by mohli byt vybusniny. Prisne opatrenia, ale process bol velmi rychly. Vo Viedni po prilete a vybrani batoziny nikto nic nekontroloval. Pravy opak v Ottawe. Uz ked sme stali v rade na pasove odbavenie, pomedzi nas prechdazal colny dostojnik so psom a nechal ho vonat vsetku prirucnu batoznu. Ked sme si prebrali kufre, nemohli sme odist pokial kazdy bol skontrolovany so psom pre potraviny a drogy. Vela sa zmenilo za tie dva roky, ked som posledne letel hlavne, v oblasti bezpecnosti. Vsimol som si, ze specialnu pozornost kontrolujuci venovali ludom trochu tmavsej pleti a vyzoru ludi zo stredneho vychodu. Po skusenostiach z minulosti asi opravnene.

Skoda, ze nam skoro cely den lachko poprchalo, dazdniky prisli velmi vhod!
Mna vo Viedni cakal moj obetavy brat Jozo, ktory si dal tu velku namahu prist zo Spisskej Teplice z pod Tatier len preto, aby ma vyzdvyhol a uvital na letisti. Bolo to od neho velmi pekne aj ked som mal vaznu ponuku, ze ma na letisti privitaju a do Blavy vezmu Marcela a Martina z Nitry. Konecne aj autobusy chodia kazdu hodinu! Prirodzene, nemohol som dat “kosom” bratovi Jozovi a odmietnut jeho ponuku. Mali sme to pekne zohrate, lebo len co stihol zaparkovat auto, uz som bol von z letistnej budovy. Cestou do Bratislavy sme zazili mensie dobrodruzstvo, trochu “drahsiu” prihodu o ktoru sme sa neprosili.

Zda sa, ze Martina aj napriek dazdu mala radost z prechadziek po Bratislave. Ja urcite!

Ako sme prechadzali cez jedno z Rakuskych mesteciek, isiel pred nami velmi pomaly kamion. Na ceste bola prerusovana ciara a tak sa Jozo rozhodol kamion predbehnut. Nevsimli sme si, ze z bocnej ulice v pravo v tom istom case ked sa Jozo “rozbehol predbiehat” vybehlo do protismeru osobne vozidlo, ktore tienil kamion a uhanalo si to rovno na nas. Jozo slapol na plyn (hahahaha, ako by ten jeho 10 az 15 rocny mustang znacky Skoda na to reagoval). Predsa sa mu podarilo ako tak v poslednom momente zaradit sa pred kamion. Nie na dlho! Za nami sa ozvala policajna sirena a zname gesto “pullover” na stranu! “Nebezpecne predbiehanie” bol verdikt dvoch policajtov a pokuta nejakych 35 Euro! Neodporovali sme, nedohadovali sa a neprosili sme! Vina bola nasa! Vytiahol som peniazky a zacvakal som s usmevom, co pozadovali! Bol som “nabaleny” s peniazkami, nebol to problem! Chudak Jozo, bol z toho velmi nestastny! Ja vobec! Ved dobrodruzstvo troch tyzdnov na Slovensku len zacinalo.

Martina vyzerala bajecne a vzbudzovala plnu pozornost aj na slavnom korze Bratislavy!

Ja som z Ottawy odlietal v pondelok, druheho jula, co bol volny, sviatocny den, ako nahrada za najvacsi nas federalny sviatok “Canada Day”, ktory pripadol na nedelu. Povodne mi Peter prislubil, ze ma odvezie na letiste. Mal som dojem, ze bude chciet ostat na chate na Calabogie a tak som o odvoz poziadal Ladu P. Ten ma odviezol bez problemu. Cakala ma dlha skoro 17 - 18 hodinova cesta do Bratislavy. Nezacala najlepsie! Hned z miesta odletu sme mali meskanie viac ako hodinu. Pricina, opotrebovana pneumatika na lietadle. Museli ju priniest z Montrealu a vymenit. To spozdenie nezapricinilo, ze by som bol zmeskal pripoj v Londyne. Dokonca aj z Londyna sme odchadzali trochu neskorsie a mal som dost casu posediet na druhom terminali. Aj ked som bol v Blave poobede okolo tretej, nemal som uz zaujem ist von, skor som mal chut sa vyvalit na postel a pospat si. Cestou som nezazmuril oci a tak sa mi konecne zaziadalo ich zavriet. Od druheho dna v stredu som ich zavieral skoro neprestajne! Hlava mi co chvila padala na prsia. Este som nemal taku skusenost, aby som cely tyzden zapasil so zmenou casu tak vyrazne. “Jet leg” syndrome!

V stredu doobeda smes a s Jozom vybrali do mesta, najskor na autobusovu stanicu, kde z Nitry sme ocakavali prichod Martiny. Rozhodla sa ma zachranit a priniesla mi mobilny telefon, aby som mohol byt v kontakte s kym kolvek a oni somnou kedykolvek. Krasne gesto od este krajsej dievciny, ktore mi skutocne pomohlo komunikovat a prijmat telefonaty nech som bol kdekolvek. Vybavil som navstevy v bankach, vybral svoju penziu a potom som sa uz venoval do konca dna len Martine. Dievca prislo vyparadene, len nam nie velmi prialo v ten den pocasie! Vacsinu casu prsalo a tak sme sa motkali po meste s castymi prestavkami v kaviarnach a restauraciach, kde si Martina zmykala svoje pridlhe nohavice, ktore nasavali ten dazd, vodu ako smadny namornik rum.

Po mnohych zastavkach v kaviarnach, restauraciach a prechadzkach, zniceny z tolkeho chodenia, som sa musel vecer s Martinou rozlucit. Bol cas vratit sa do Nitry a ja do postele.

Pokracovanie bude nasledovat v buducom prispevku!

Pozdravuje a za pozornost dakuje Milan